Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
16. okt. 2021Vladimíra
BratislavaBratislava 26°
Biblia
TV program
Moje Netky
09.10.2021 07:00 Osobnosti
PRÍBEH: Paralympionik Dušan Laczkó: Olympijský Paríž bude môj!
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
09.10.2021 07:00 Osobnosti

PRÍBEH: Paralympionik Dušan Laczkó: Olympijský Paríž bude môj!



Sympatický 38-ročný mladík z Andoviec pri Nových Zámkoch sa nedávno vrátil zo svojej premiérovej účasti na paralymiáde v Tokiu. Hoci svoj osobný rekord v hode diskom zlepšil práve tam, stačilo to „len“ na piate miesto. Napriek tomu, že sa vrátil bez medaily, jeho príbeh stojí za to. K športu sa totiž dostal cez autonehodu.


Športový svet mu odmalička nebol cudzí, okrem futbalu, ktorý nemá rád.  So smiechom hovorí, že v tomto je výnimka medzi mužmi, nikdy nerobil žiaden šport závodne. Fyzicky bol zdatný, ale žiaľ, podľa vlastných slov, nebol technicky prispôsobený. 

 

 

Keď mal dvadsať, viezol sa autom  ako spolujazdec z kúpania po povestnej a známej „štvorke“ v Dvoroch nad Žitavou. Cesta z Dvorov do Nových Zámkov je plná zákrut a vidieť auto v poli tu nie je vzácnosťou. „Vyleteli sme autom do poľa, kde sme sa niekoľkokrát prevrátili,“  spomína Dušan na osudný deň spred osemnástich rokov.

 

Prečítajte si: ROZHOVOR s Pavlom Topoľským: Záhradu mám na relax, nie aby som sa v nej zotročil

 

„Paradoxom nehody je to,  že dva roky predtým, ako sme vyleteli my, boli po okraji cesty nasadené čerešne. Rodičia dievčiny, ktorá tam zahynula nárazom do stromu, iniciovali ich výrub, čo sa im aj podarilo. Na mieste, kde zahynula ich dcéra, postavili mramorový pomníček s poriadnymi základmi, ktorý sme pri havárii trafili práve my. Keby tam pomník nebol,  následky by boli zrejme menej tragické, pretože kamarátka zomrela a ja mám trvalé následky. Aj preto by som apeloval na to, aby si pozostalí uctili svojich zosnulých krížom či pomníkom vedľa cesty, ale skôr dreveným, menej nebezpečným.“

 

Pozri, aj on cvičí a chodiť už nebude

Dušan pobudol po nehode  mesiac v novozámockej nemocnici  a potom sa dostal na rehabilitáciu do Kováčovej, kde stále veril, že sa postaví na nohy.  

 

„Bol tam chalan, s ktorým som cvičil, rozprávali sme sa, ako budeme chodiť, no raz  sestrička, ktorá sa mi venovala, ukázala na neho a hovorí, pozri, aj on cvičí a pritom sa už nikdy nepostaví na nohy,“ pripomína smutné zistenie  a pokračuje: „ Priznám sa, ostal som ako obarený, vtedy som si uvedomil, že táto  veta sa môže týkať aj mňa. Studená sprcha prišla, keď povedala aj mne, že veď vieš, ani ty už nebudeš ako predtým. Samozrejme prišli otázky, prečo práve ja?, ale netrvalo to dlho, lebo človek vidí okolo seba horšie prípady.“

 

Uvažoval o nejakom silovom športe, ktorému by sa venoval, no po príchode domov sa venoval kamarátom, našiel si prácu na mestskej polícii pri kamerovom systéme a na šport zabudol. Na to, že chcel športovať, si spomenul až keď mal 26 rokov.

 

„Zároveň som si spomenul na sestričku z Kováčovej, ktorá mi hovorila, že by som mohol uspieť vo vrhu guľou, vzhľadom na moje fyzické predpoklady – výška takmer dva metre,“ vracia sa do čias oživenia športových túžob Dušan.

 

„Naštudoval som si veci, kontakty, ale vzhľadom na moju prácu, ktorá si vyžadovala aj víkendové služby, som celú dovolenku míňal na sústredenia, preteky, nemal som trénera, nikoho, kto by ma nejako povzbudzoval. Bol som pomerne osamotený a nenapredoval som tak, ako som si predstavoval.“

 

 

Motivácia teda zmizla a Dušan dnes s miernou trpkosťou konštatuje, že škoda času, ktorý športu nevenoval, ale neplače nad rozliatym mliekom. Dlhých desať rokov sa profesionálne športu nevenoval. Medzičasom sa stihol oženiť, manželka ho obdarovala tromi deťmi, dvomi dcérami a synom, Najstaršia 8-ročná pláva, ale Dušan vidí jej potenciál aj v atletike, no nechce ju do ničoho nútiť a plniť si svoje sny cez deti.

 

Dva roky tréningu ho priviedli do Tokia

Príchod troch detí v ňom znova prebudil športové chúťky a ako 36-ročný si povedal, že nastal čas opäť niečo robiť. Postava ho predurčovala k hodu diskom. S podporou manželky, ktorej chce aj touto cestou poďakovať, sa napokon prebojoval na listinu do Tokia, kam šiel s ambíciou na medailu.

 

 

Hoci svoj rekord prekonal o vyše meter, hlavu mal nastavenú dobre, fyzická kondícia bola tiež skvelá, žiaľ, technika oproti súperom trochu pokrivkávala. V júni 2021 sa  na Majstrovstvách Európy umiestnil na striebornej priečke s dĺžkou hodu 39.82 metra,  v Tokiu už hodil 41,37 metra. Na medailu mu chýbali dva metre a v tom duchu sa niesla aj cesta domov. Smútok a sklamanie, že sa vracia bez medaily, vystriedala radosť z prekonania vlastného rekordu.

 

Dnes má Dušan už plnú hlavu olympiády v Paríži, ktorá sa uskutoční o tri roky, kde plánuje zabojovať v hode diskom a vo vrhu guľou. „Paríž bude môj,“ hovorí s úsmevom dobre naladený Dušan Laczkó.

 

Od športu k motivátorstvu

Svoje zážitky a životné skúsenosti sa  rozhodol zužitkovať aj  v úlohe motivátora. „Všetko to vyplynulo zo života,“  objasňuje svoju cestu k tomu, aby motivoval zdravotne znevýhodnených ľudí k čo najplnohodnotnejšiemu životu. 

 

„Od mojej nehody uplynulo osemnásť rokov a za ten čas som prešiel cestu, ktorá, si myslím, môže byť pre niekoho inšpiráciou, motiváciou, môže sa poučiť z mojich chýb, ale môže aj nasledovať môj príklad. Príbeh je dôveryhodnejší, keď ľudia vidia, že k nim hovorí človek, ktorý má niečo podobné za sebou. Nikdy ma to neťahalo k sociálnej práci, no napriek tomu ma nesmierne baví pracovať s ľuďmi,  ktorí chcú, ale nevedia ako. Mám už mladého človeka, ktorý pracuje, ale je to v začiatkoch, takže čas ukáže.“

 

 

Plná hlava Paríža...

Dušan Laczkó naplno trénuje a nepovažuje za namyslenosť a aroganciu, keď je presvedčený a presviedča o tom aj svoje okolie, že v Paríži na neho čaká medaila. V júni tohto roka sa zúčastnil Majstrovstiev Európy v poľskom Bygoszczi, kde skončil na druhej priečke za Grékom Tzounisom, ktorý bol v Tokiu štvrtý. Osobný rekord si posunul  o 13 centimetrov, kým Dušan Laczkó o meter a pol. Výzvou pre Dušana je v budúcnosti  zdolať ho. V septembri tohto roka sa Dušan zúčastnil pretekov v Pardubiciach, kde si vyskúšal obe disciplíny – vrh guľou a hod diskom – a v oboch aj zvíťazil. Prekonal dokonca rekord spomínaného Gréka Tzounisa, teraz len čaká, kedy sa tabuľky objavia na internete, aby si to Tzounis prečítal a aby mu Dušan svojím výkonom nasadil chrobáka do hlavy.

 

 

Budúci rok sú Majstrovstvá sveta v Japonsku a Dušan sa na  ne chystá s veľkými ambíciami Tzounisa poraziť. A to napriek tomu, že na Slovensku sa paraatletika ešte stále drží na okraji záujmu na rozdiel od Česka, kde mu poďakovali za reprezentáciu, dostal aj darček, ale doma sa o tom nevyskytlo ani slovo. Radosť má však z toho, že sa dostal do tabuliek a minimálne Tzounisovi do hlavy. Okrem toho sa stretol s idolmi, ktoré sledoval predtým len na Youtube  a zrazu s nimi stál  na jednom štarte v Paríži ich všetkých porazí. Nepozná na svete človeka, ktorý to chce viac ako on.



reklama


Zdroj: Netky Anna Olvecká

Foto:  Archív Dušana Laczkóa



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok