Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
20. máj. 2022Bernard
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
02.01.2022 14:00 Kultúra
ROZHOVOR: Ľubo Belák sedemdesiatku osláviť nestihol, ale veselo bloguje a pracuje ďalej
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
02.01.2022 14:00 Kultúra

ROZHOVOR: Ľubo Belák sedemdesiatku osláviť nestihol, ale veselo bloguje a pracuje ďalej



K menu Ľuba Beláka sa hodí množstvo prívlastkov, hoci do dejín slovenskej hudby sa zapísal ako spevák, hudobník a šéf kapely, s ktorou precestoval nespočetné množstvo krajín. Prednedávnom vydal knihu blogov, esejí a spomienok pod názvom Čierne na bielom, v súčasnosti sa teší z nového albumu, na ktorom zhudobnil básne a dal mu názov Slová. Neustále zavalený prácou, optimizmom a radosťou zo života.


 

V súčasnosti má väčšina umelcov pre pandémiu nútené voľno.  Ako ste na tom s prácou vy?

 

V našej brandži som asi výnimka. Už druhý rok som naplno vyťažený. Nielen ako televízny tvorca, ale aj ako muzikant. Mám za sebou devätnásť dielov televíznej relácie Kde bolo, tam bola, hodinový dokument Sto rokov do neba, animovaný príbeh Ivana Popoviča Miro Jilo a nové pesničky na CD Slová.

 

 

Seriál o osobnostiach slovenskej kultúry vám určite dáva časovo riadne zabrať. Ako riešite stretnutia teraz, keď sa ľudia dosť boja stretávať?

 

Projekt Kde bolo, tam bola (pesnička) vznikal už v roku 2020. Vtedy ma oslovila intendantka Trojky Judita Gembická, či by som nevytvoril cyklus o hudbe. Presnejšie – archívnej hudbe, ktorá sa ukrýva v televíznom archíve RTVS. Keď archív, potom spomínanie. Na to treba najmenej dvoch. Tak vznikol nápad v televíznom hudobnom štúdiu v Mlynskej doline vytvoriť priestor, kde by som sa stretával s hosťami od muziky. Nielen s hudobníkmi, ale aj s textármi, režisérmi, spevákmi, producentmi. Teda tými, ktorí sú skrytí, alebo naopak, vystrčení pred kamerou a prinášajú takmer každý deň nové pesničky. Pozvanie prijalo vyše dvadsať prominentných pamätníkov naprieč generáciami. Televízny štáb s rúškami bol malý a tým aj riziko covidu na nule. Len ja a hosť sme si pri nakrúcaní odkryli tvár. Takže všetky relácie mali v obraze tváre.

 

 

Všetkých ľudí, s ktorými robíte, poznáte celkom dôverne. Nie je to aj trochu zväzujúce, keď o nich viete kadečo aj zo súkromia? Viete odhadnúť, pokiaľ sú ochotní zájsť? Bolo aj – toto tam nedajme?

 

V Kde bolo, tam bola sa spomínalo cez muziku. Napriek tomu, že som pre každého hosťa pripravil scenár s ukážkami a otázkami, nakrúcanie prebiehalo voľne. Ako rozhovor dvoch priateľov či známych. Bez časového obmedzenia, aj s prípadnými narážkami na súkromie. Následne bolo mojou úlohou vybrať z rozhovoru to podstatné a doplniť ho archívnymi ukážkami. Každá relácia je zostrihaná na tridsať minút. Až na pár výnimiek, kedy som pripravil dve verzie. Tak to bolo aj pri Milanovi Lasicovi. Priam osudové bolo práve dokončenie relácie s Milanom. V ten istý deň, keď som dostrihal video, mi prišla večer správa, že zomrel. Tak, ako sa patrí. Na scéne a za potlesku publika. Navyše s televíznym spomínaním na Jara a Jula.

 

Podľa čoho si vyberáte hostí a kto vám ich musí schváliť?

 

Spolupráca s Trojkou, presnejšie s Juditou Gembickou, Zuzanou Barkóovou, Betkou Trgiňovou, Ičom Plesníkom  Martinom Hudecom je na vysokej profesionálnej a ľudskej úrovni. Nič sa neprikazuje, ani nezakazuje. Sme vzorom spoločnej práce. Veď o tom je televízna tvorba. Výber hostí je najmä na mne a Judite Gembickej. Pozývam tých, o ktorých si myslím, že patria do spomienok slovenskej populárnej hudby. Takmer nikto mi neodmietol. Snáď len Boris Filan, ktorý si myslí, že už o všetkom, čo sa týka muziky, v televízii porozprával, nakoniec zrušil svoju účasť. Naopak, niektorí sú už  na druhej strane rieky života. Aj keď by som si rád s nimi zaspomínal na „staré dobré časy“ slovenskej pesničky.

 

 

Určite vás tak skoro neprejde ľútosť, že ste nestihli Mekyho Žbirku. Aký ste s ním mali vzťah? Ako si na neho spomínate?

 

S Mekym sme sa o jeho účasti v relácii dohovárali viackrát. Trochu som si robil žarty s tým, že Meky má v Českej televízii Doupě a ja Kde bolo, tam bola. Samozrejme, spomienka na našu, dnes už kultovú reláciu Rhytmick, v našom vzťahu nechýbala. Problémom bola pandémia, cestovanie a čas. Meky v Prahe a ja v Bratislave sme hľadali termín, kedy príde do štúdia. Žiaľ, on to už nestihol. Škoda. Bolo by na čo spomínať. Predsa len sme spolu prešli veľký kus hudobnej a televíznej cesty. Dodnes sa mi nechce veriť, že sa s ním už nestretnem.

 

Boli medzi vami prepojenia, nejaká spoločná láska?

 

Mali sme s Mekym jednu spoločnú lásku na celý život. Bol to Beatles. Táto nehrdzavejúca láska nás oboch spájala od začiatku. Istý čas sme aj rozmýšľali, že urobíme spoločný projekt s pesničkami The Beatles. Nešlo síce o sex, ale pocit uspokojenia pri počúvaní ich pesničiek je rovnaký. Obaja sme boli hrdí, že sme beatlesácka generácia. Bolo a je nás ťažko presvedčiť, že v súčasnosti sa nájde niečo, alebo niekto, kto sa im vyrovná. Rock a pop sa stali až príliš zviazané s peniazmi. Je to cítiť aj na pesničkách. Veľa formy a málo obsahu. Všetko je vypočítané, marketingové, bez srdca.

 

 

Pochádzate z umeleckej rodiny. Viedli vás rodičia k hudbe, písaniu a k všetkému, čomu sa venujete, alebo jednoducho gény nepustia?

 

Verím na osud a prozreteľnosť. Patrím k tým, korí jej dali meno Boh. Nechodím do kostola, ale verím v ľudskú dušu, ale aj záväzok každého človeka správať sa na tomto svete podľa určitých pravidiel. Nemusia to byť práve zákony, tie bývajú neraz zlé, ale skôr nepísané pravidlá vzťahu medzi ľuďmi. Na to netreba ústavu, ani kázeň v kostole. Našim chrámom a štátom je náš spoločný život. Preto aj moja odpoveď na otázku, kde sa vzala vo mne hudba, je: Neviem.

Ak hovoríme o hudbe, tak tá sa nedá len tak dediť z pokolenia na pokolenie. Človek sa musí s génom zvaným hudba narodiť. To ostatné sa dá naučiť. Vďačím Bohu, že mi dal do vienka harmóniu, melódiu a rytmus. Stačí mi to na celý život pri televíznej a literárnej práci.

 

Vy ste napáchli aj vôňou divadla. Poznali ste našich najlepších hercov, zažili s nimi určite množstvo príhod...

 

Rodičia prežili celý svoj život v divadle. Otec v Tatra kabarete, filme, rozhlase a v televízii a mama v opere Slovenského národného divadla. Tak som svoju mladosť prežil medzi velikánmi dramatického a hudobného divadla. Poniektorí sa stali aj mojimi priateľmi. S Vladom Durdíkom sme prežili prvé lásky v Slovenskom raji, s Ivanom Mistríkom zájazdy s mojou kapelou, kde nám pomohol s dopravou, s Miškom Dočolomanským sme zase objavovali čaro nočnej Bratislavy. Nezabudnuteľný bol divadelný klub, kde sa po predstavení stretávala celá umelecká elita národa. Rovnako to bolo aj s filmovým klubom a klubom spisovateľov. Bolo prečo sa stretávať a o čom hovoriť. Veľmi mi to chýba. Rovnako ako V klub, kde vznikala naša generácia, ktorá je v súčasnosti, žiaľ, už na odchode. Ale to je zákon života.

Práve som dopozeral nový film režiséra Adama McKaya s DiCapriom a Meryl Streepovou Don´t look up. Je obrazom stavu súčasného sveta. Veľkolepá satira, ktorá odhaľuje bohatstvo slabosti ľudstva, ktoré sa už nedokáže bez mobilov a sociálnych sietí rozprávať. Kde aj oznámenie o konci sveta je len súčasťou šoubiznisu. Kam sme sa to dostali?

 

 

Vaša sestra Janka bola v rámci umenia striedmejšia, pretože napriek slušne rozbehnutej speváckej kariére napokon vyštudovala právo, ktorému sa aj venovala. Zaspievate si občas spoločne?

 

So sestrou Janou sme naveky spojení. Napriek tomu, že sa vzdala spievania, stále ju priťahuje svet hudby, filmu a umenia. Veď aj jej syn, dnes už slávny bubeník a organizátor Martin Valihora, je toho dôkazom. Mala v mladosti dokonca dve šance, dve možné cesty, kadiaľ sa uberať. Jej filmová postava Bely v slovenskom filme Slnko v sieti sa natrvalo zapísala do histórie a jej pesničky, či spolupráca s Braňom Hroncom a so mnou mala tiež svoje úspešné vrcholy. Nakoniec sa rozhodla stať sa právničkou, zostať doma a starať sa o rodinu. Chápal som ju a aj dnes viem, že sa rozhodla správne. Je šťastná v kruhu svojej a našej rodiny. A to je viac  ako akýkoľvek úspech na pódiu.

 

 

 

Ako vnímate, že kedysi fungovali filmový klub, divadelný klub, klub spisovateľov, kde sa stretávali umelci všetkých kategórií, kým dnes doslova letia z divadelnej skúšky na nakrúcanie, do dabingu, točiť reklamy a na spoločnú kávu ani nie je čas?

 

O kluboch som už hovoril. Nemyslím si, že dnes majú herci, divadelníci speváci viac práce, väčší frmol. Aj kedysi, za mojej mladosti, fungoval film, rozhlas, televízia, koncerty. Iné je to s médiami, internetom a komerčnými televíziami. Tie obsadili celý verejný priestor. Kedysi toho bolo menej, bolo to vzácnejšie, a tým aj pestrejšie. Tak trochu je mi ľúto najmä hercov, ktorí hrajú v televízii a vo filme. Ich postavy vytvárajú akési pseudopríbehy bez konca s nízkou kumštírskou hodnotou. Niekedy sa sám za nich hanbím. Chápem ich však, je to ich práca. Navyše sú neustále na verejnosti a tým aj obeťou bulváru. V „slobodnom“ svete je všetko možné. Aj vraždenie v priamom prenose. Spomeňte si na Irak, ako sme neveriac sledovali vraždenie civilných obyvateľov v priamom televíznom prenose bombardovania Bagdadu, kolísky našej civilizácie.

 

S kým si vy osobne občas zájdete na kávičku a rád poklebetíte?

 

S pribúdajúcimi rokmi je tých stretnutí stále menej. Andy Hryc, Jaro Filip, Stano Radič, Peter Justin Topolský.... po nich mi zostala len spomienka. Našťastie som bol stále otvorený mladšej generácii. Takže priateľov mám, aj takých, ktorí pijú kávu, ale aj takých, ktorí si radi vychutnajú dobré červené vínko. Hádam najbližšie je mi Vlado (Vladislav) Kríž. Kedysi som sa s ním po prvýkrát stretol vo Vašej televízii (VTV). On tam bol riaditeľom a ja som tak trochu pomáhal v dramaturgii. Dodnes si máme čo povedať. Nesmiem zabudnúť na môjho umeleckého brata Ivana Popoviča, výtvarníka, spisovateľa, zakladateľa animovaného štúdia na Slovensku, ale najmä môjho priateľa. Máme za sebou mamutí animovaný cyklus Mať tak o koliesko viac. Spolu s jeho synom Dávidom sme za vyše desať rokov stihli urobiť 52 dielov šesťminútových príbehov o vynálezoch a vynálezcoch pre RTVS. Rád si posedím s Jožkom Banášom, spisovateľom, u ktorého sa popri príbehu dozviem aj veľa z našej histórie. Takže je prečo chodiť do kaviarne a vinárne. Len aby nám ich vrchnosť nezakazovala. Napríklad dodnes som neoslávil svoju sedemdesiatku.

 

 

 

Pred časom vám vyšla kniha Čierne na bielom, ako sa na ňu pozeráte s odstupom času? Bude pokračovanie?

 

Písať knihy nemám vo zvyku. Nie som spisovateľ, aj keď rád píšem kratšie literárne príspevky. Najmä blogy, ktoré si vždy nájdu svojich čitateľov. Práve preto som zostavil moju prvú, a dúfam že nie poslednú, knihu Čierne na bielom. Sú tam spomienky, blogy o politike a umení, nekrológy, ktoré som napísal pri úmrtí mojich priateľov, ale aj iné články, odborné eseje a zamyslenia. Aj pri nich ma sprevádzal môj priateľ Ivan Popovič so svojimi karikatúrami. Takže je čo čítať a na čo sa pozerať. Už dávnejšie mám rozpísaný príbeh mojich rodičov, ktorí si v minulom storočí užili a zažili toho zlého, ale aj dobrého dosť. Mal by som sa k nemu vrátiť. Na písanie a vlastnú hudbu treba čas, pokoj a trochu slnka. Dúfam, že ešte vyjde.

 

Mohlo by vás zaujímať: Adam Ďurica vydáva nový album Naše hriechy

 

V súčasnosti ste nezabudli popri práci ani na svoju spevácku minulosť a vydali ste  CD album Slová. Čo vás k tomu motivovalo?

 

Pri hudbe a spievaní nemôžem hovoriť o minulosti. Hudbe sa venujem neustále, najmä v televízii a vo filme. Pesničky vznikajú príležitostne. Tak tomu bolo aj v prípade zhudobnených básní, ktoré sa mi časom nahromadili, a bolo potrebné vyjsť s nimi na svetlo božie. A keďže na začiatku bolo slovo, tak som tejto hudobnej zbierke básní dal názov Slová. Od Jána Botta až po Dana Heviera. Básne, ktoré mali svoj vlastný život, len som ich umiestnil do notovej osnovy, dal im melódiu, harmóniu a rytmus. Som milovník poézie, a tak mi nie je jedno, že na verejnosti sa o básnikoch a ich tvorbe hovorí pramálo. V televízii poézia zanikla. Preto sú moje Slová aj prejavom úcty tým, ktorí vedia narábať so slovom tak, ako im Boh na tomto svete určil miesto a poslanie. Už na mojom CD Bigbíťák som uviedol jednu pesničku, ktorá vznikla na báseň Milana Rúfusa. Vtedy si ju majster ešte pred odchodom stihol vypočuť.

 

 

 

Vaša dcéra Silvia je úspešná choreografka, ako ona prežíva súčasné pandemické obdobie?

 

Moje deti, a tým myslím všetkých mladých, ktorí sa venujú umeniu, zažívajú niečo, čo som ja v mojom umeleckom živote nezažil. Zakázali im robiť to, na čo majú nadanie, vyštudovali svoj odbor a práve sa rozbehli za svojimi divákmi a poslucháčmi. Nie som politik, ani úradník umenia, ale zákazy sú až príliš kruté, nemilosrdné. Umenie je rovnako dôležitá práca ako čokoľvek iné. Keď môžeme vyrábať a predávať autá a bicykle, mali by tú možnosť, predávať svoje umenie, mať aj oni. Moja Silvia to znáša spolu so svojím mužom, divadelníkom Martinom Hudecom, celkom dobre. Napriek tomu im pracovne zastal život. Nehovoriac o finančnej kríze. Keď idete do obchodu alebo si chcete zakúriť, musíte za to zaplatiť, a peniaze sa musia zarábať. Pýtam sa:  Ako to môže robiť herec alebo choreograf? 

 

Potešilo vás, že sa vydala na umeleckú dráhu?

 

Samozrejme, že obaja s manželkou máme veľkú radosť z jej úspechov a jej umenia, ktoré je veľmi náročné a žiaľ nedostatočne ocenené. Napriek tomu sme radi, že to našu Silviu napĺňa a divadelné prostredie je jej Betlehemom, kde sa rodia a realizujú jej myšlienky.

Určite by bol nadšený aj môj otec Michal Belák, ktorý ako herec prežil časť svojho života na Novej Scéne. Teraz ho vystriedala jeho vnučka.

 

 

Ste stále usmiaty, plný energie. Kde sa to vo vás berie?  Pokojne by ste mohli sedieť s nohami na stole a venovať sa svojmu milovanému vinohradu...

 

Dôležité v živote je stihnúť všetko. Vinohrad, nohy na stole, ale aj prácu, ktorú mám rád. Myslím si, že najväčšou motiváciou pre toto všetko je láska k životu. To je môj benzín a elektrina, ktorá ma poháňa. Bolo mi niekde zhora určené, že musím veľa robiť, veľa sa zabávať a veľa si užívať. Na to všetko treba čas. To jediné som do batôžka dostal len tak akurát. Dúfam, že mi to vydrží až do konca mojej cesty.

 

Čo zaujímavé pripravujete v budúcom roku?

 

Želania sa zväčša samé od seba nesplnia. Jedine, ak sa podujmete ich sami zrealizovať. Osobne si želám, aby sa tí, ktorí o nás bez nás rozhodujú, konečne zobudili a začali organizovať náš život napriek pandémii kvalitnejšie, zrozumiteľnejšie a vecnejšie. Nech si uvedomia, že neumiera len človek ale aj spoločnosť ako taká. Nestačí ju zavrieť do bublín. Každá raz praskne. Takže na budúci rok ma čakajú ďalšie stretnutia v štúdiu pri práci na cykle Kde bolo, tam bola a určite oslava mojich sedemdesiatin, ktoré som nie vlastnou vinou zmeškal. Predsavzatí a plánov je dosť. Záleží len na vlastnom zdraví a zdraví spoločnosti, kde žijeme.

 

 

 

 

 

 

 



reklama


reklama


Kríza, ktorú priniesol koronavírus, nás silno zasiahla. Vopred ďakujeme každému, kto zašle hoci len niekoľko centov na náš účet SK30 7500 0000 0040 2698 9329 Pomôžete tak ľudom, ktorí už roky pracujú pre vás, našich čitateľov, a to aj napriek nižšiemu platu či predĺženému pracovnému času.


Zdroj: Netky Anna Olvecká

Foto:  Archív Ľuba Beláka, Peter Procházka



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok