Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
3. mar. 2021Bohumil
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
24.12.2020 12:17 Domov
ROZHOVOR Vojtech Beniczky: Inšpirujem sa grázlami, s ktorými som vyrastal na sídlisku
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
24.12.2020 12:17 Domov

ROZHOVOR Vojtech Beniczky: Inšpirujem sa grázlami, s ktorými som vyrastal na sídlisku



Vojtech Beniczky sa vo svojich kriminálnych románoch a poviedkach inšpiruje grázlami, s ktorými vyrastal na sídlisku, a tiež policajnými výsluchmi, ktoré zažil na vlastnej koži.


"Mal som tri roky, keď moji rodičia dostali podnikový byt a presťahovali sa zo samoty obklopenej borovicovými a agátovými lesmi na Záhorí, do rušného hlavného mesta. Kým to bolo ešte možné, ja som zostal u babky, no musel som ísť do škôlky a tak mi nezostávalo nič iné, ako si začať zvykať na život v Bratislave. Bývali sme na malom sídlisku neďaleko chemickej fabriky a pre mňa to bola veľká zmena."

 

Spomínaš si na svoje úplne prvé Vianoce?

Neviem koľko som mal rokov, ale viem, že som si hrozne prial dostať na Vianoce hračku slona. A ja som si pod stromčekom namiesto hračky našiel obrázkovú knižku so slonmi. Nevedel som pochopiť, ako to mohol ten dedo mráz takto dopliesť. To som ešte netušil, že moji zúfalí rodičia nemohli za ten svet nikde zohnať slona. 

 

Spomínam si aký dojem na mňa urobila sviečková manifestácia v Bratislave, ktorá sa konala na jar v osemdesiatom ôsmom. Bol som vtedy ôsmak na základnej škole a v školskom rozhlase nás vopred upozornili, aby sme sa jej za žiadnych okolností nezúčastnli, ani keby nás tam chceli zobrať naši rodičia alebo starí rodičia.

 

 

Vtedy som začal vnímať, kde to vlastne žijeme a pre moju vzdorovitosť bolo ideálne prostredie na futbalových zápasoch, kde fanúšikovia počas zápasov zborovo skandovali protikomunistické heslá. To bol pocit slobody. A tak som sa postupne udomácnil v prostredí medzi najväčšími vyvrheľmi. Ako správny rocker som chodil aj na koncerty, ktoré sa občas ani neuskutočnili a popíjal som pivo pred potravinami s ľuďmi, ktorí boli stíhaní za to, že pod vplyvom alkoholu nadávali na režim. V tom veku som to považoval za hrdinstvo. 

 

Nastala počas týchto rokov i situácia, kedy si sa skutočne cítil v ohrození?


Tých vypätých bolo, samozrejme viac. Svojim výzorom som pútal pozornosť nielen policajtov. Spomínam si, že nás raz v centre mesta naháňali nejakí drsní chlapci, ktorým sme sa očividne nepáčili.

 

Rôzne konflikty neboli ničím výnimočným. Ale boli aj také, čo boli už cez čiaru. Raz som prišiel do krčmy pri mojom dome a sedel tam opitý sbs-kár, ktorý každého provokoval. Zrazu vytiahol pištoľ a to som ja aj s jedným kamarátom okamžite odišiel.

 

Kúpili sme si fľaškové pivo vo večierke o dve ulice ďalej. Sadli sme si na zábradlie a ešte sme ani nedopili a z krčmy sa ozvala paľba. Neskôr sme sa dozvedeli, že miestni štamgasti ho vyviedili z krčmy a chceli si to s ním vybaviť ručne stručne. Sbs-kár na svoju obranu vypálil niekoľko vystreľov do zeme a dvoch či troch štamgastov zasiahlli odrazené guľky. Jedného z nich museli operovať.

 

Ale najviac v ohrození som sa cítil asi keď som išiel ráno do práce. Vystúpil som z výťahu a kukláči tam zatýkali jedného suseda. Ja som nič netušiac práve držal v ruke veľkú nokiu s anténou a keď som zbadal samopal a ten pohľad spoza kukly ťažkoodenca pri vchodových dverách, dúfal som že rozozná môj mobil od pištole aj na diaľku. Našťastie rozoznal.

 

 

Mal som kamaráta, ktorý nosil pod límcom riflovej bundy odznak Dubčeka. A každú nedeľu doobeda, sme sa schádzali v Sade Janka Kráľa, kde sa konali ilegálne burzy. Občas sa stalo, že tam prišli príslušníci verejnej bezpečnosti a rozohnali nás. Dali sa tam však kúpiť platne, nášivky, odznaky, čí náramky na ruky.

 

Vedel by si retrospektívne zhodnotiť, aký priestupok / zločin v tebe zanechal najväčší dojem?

To keď nás dopravný policajt, s ktorým si chcel kamarát vymeniť čapicu, odviedol na políciu a tam nás piatich každého asi polhodinu vypočúvali, na to sa nedá zabudnúť.

 

Nastali divoké deväťdesiate roky a ja ako dieťa ulice som bol ich každodennou súčasťou. Po futbale, či po koncerte bolo zrazu bežné, že nejaký magor hodil prázdnu fľašu od piva či vína do skleneného výkladu, vďaka čomu skončil na výsluchu každý s podobným výzorom, kto prešiel práve okolo.

 

 

Kedykoľvek sa niečo udialo v mojom okolí, išiel som na výsluch. A bolo jedno, či išlo o krádež bicykla alebo o lúpežné prepadnutie. Pritom ja som sa touto cestou nikdy neuberal. Nemám to v povahe. Zopár chlapcov, s ktorými som vyrastal, však zatkli v Rakúsku, za to, že kradli v supermakretoch. Niektorí prepadli drogám, iní sa zase postupne začali pridávať k organizovaným gangom.

 

Ako musí človek pristupovať k tomu, keď vidí svojich blízkych pod vplyvom drog, či ako súčasť gangu, aby sa psychicky nezrútil?

Chodil som do veľkej pivárne, kde sa v tej dobe prakticky denne stretávalo množstvo mladých. A okrem toho sme chodili na futbal a na punkové a metalové koncerty, takže som poznal veľa ľudí.

 

Nebol som z partie, ktorá by brala drogy, ale zopár mojich blízkych kamarátov prepadlo heroínu. No ešte predtým sa od nás odlúčili a potom som už na nich nemal vplyv.

 

S jedným dobrým kamarátom som sa opil, keď už bol silno závislý a sľúbil mi, že odteraz bude opäť chodiť do krčmy a na futbal ako kedysi a že s drogami je koniec.

 

Potom sa už neukázal a o dva mesiace som sa dozvedel, že sa hodil pod vlak. Nemal ešte ani osemnásť. Vyčítal som si, že som pre neho neurobil viac, no ja som veľa pil a mal som čo robiť sám so sebou.

 

Tých mladých ľudí, ktorých som poznal zomrelo podobne nezmyselne priveľa. Veľmi mnou otriasla autonehoda mojich blízkych kamarátov, ktorí si nad ránom sadli do auta k opitému šoférovi, ktorého som ja poznal viacmenej iba z videnia.

 

Šoférovi sa nič nestalo, no jeden kamarát má trvalé následky a druhý prišiel o život. To bolo šialené a pohreb toho kamaráta bol veľmi emotívny. Asi najhorší okamih môjho života.

 

Prešlo veľa rokov, až som sa odhodlal k písaniu. A nebola to kniha o mojich spomienkach. V mojom prvom krimi románe Stvorená objasňovať zločin, som však zúžitkoval osobné skúsenosti s vypočúvaním na polícii. V druhej knihe Zločin v uliciach, som začal využívať aj skutočné postavy, ktoré som osobne poznal. Do tretej knihy Stopy v snehu som zakomponoval niektoré konkrétne situácie, ktorých som bo svedkom v deväťdesiatych rokoch. No tých spomienok a inšpirácie na ďalšie písanie mám ešte veľa. 

 

Čerpal si niekedy od iných autorov?
 

Mám rád severské krimi. Od najúspešnejších autorov ako je Jo Nesbo, či Camilla Lackberg, som sa snažil priučiť najmä štylistike a príklad som si bral aj z toho, ako dokážu do deja vnášať napätie. Najväčšou inšpiráciou mi však sú moje vlastné zážitky a fantázia, ktorú mám obrovskú.

 

 

Čo ťa z procesu písania kníh najviac teší? 


Sen bol vydať jednu knihu a už mám na konte tri. Okrem toho mi knižne vyšli dve poviedky v zbierkach spolu s ďalšími autormi. Hnacou energiou sú určite ohlasy čitateľov, ktorí radi čítajú moju tvorbu a po každej novej knihe sa ma pýtajú, kedy bude ďalšia.
 

Máš rozrobenú / naplánovanú ďalšiu knihu?

Áno, pracujem na štvrtej knihe a som zhruba v polovici príbehu, čo je zhruba stopäťdesiat strán. Dúfam, že v budúcom roku ňou poteším svojich čitateľov a že sa budú tešiť na ďalšiu rovnako ako doteraz.
 

 

 

 

 

 


reklama


Zdroj: Vojtech Beniczky/ Nikoleta Preložníková



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
NAJČÍTANEJŠIE
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok