Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
20. máj. 2022Bernard
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
Poriadne sa poobzerajte okolo seba, či nezbadáte desivé tajomstvá. Obklopujú nás veľmi často!
Poriadne sa poobzerajte okolo seba, či nezbadáte desivé tajomstvá. Obklopujú nás veľmi často!
31.10.2021 08:00 Reportáže
SKUTOČNÝ PRÍBEH obete pedofílie: Chytil ma za ruku, hodil na posteľ a opakoval, že sa nemám báť
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
31.10.2021 08:00 Reportáže

SKUTOČNÝ PRÍBEH obete pedofílie: Chytil ma za ruku, hodil na posteľ a opakoval, že sa nemám báť



Dnes si priblížime príbeh umlčaného dieťaťa. Žiaľ, existujú ich tisíce. Skončila v detskom domove. Akoby to nestačilo, adoptovali si ju noví "milujúci rodičia", no s rastúcou láskou k alkoholu, chladla láska k deťom. Bratranec ju znásilňoval a keď nechcela, musela sa dívať, ako ubližuje jej sestre. Ako to dopadlo?


Ako sa začal tvoj príbeh?

"Bola som nechcené a nečakané dieťa. Biologická matka sa po pôrode zriekla akýchkoľvek rodičovských práv, takže som skončila v detskom domove. Pred dovŕšením jedného roku  si ma adoptovali moji aktuálni rodičia. Neskôr si adoptovali ešte jedno dieťa, sestru, nie biologickú. Do mojich siedmich rokov sa všetko zdalo v poriadku.“

 

 

Ako začalo tajomstvo, ktoré ťa ovplyvnilo na celý život?

"Počas víkendov nás rodičia nechávali u mojej tety, maminej sestry, ktorá mala muža a syna. Bývali dve dlhšie ulice od nás. Preskočím nejaké obdobie, pretože si z neho veľa nepamätám, ale pamätám si, ako som sa každý víkend doslova hádzala o zem a nechcela som stráviť ďalší víkendu maminej sestry. Môj nevlastný bratranec (poznámka redaktora: zámerne nepoužívame mená) opakoval, aká som krásna, dotýkal sa ma a každým víkendom ma vyzliekal vždy o niečo viac.“

 

Poznámka redaktora: Autorom ilustrácií v tomto texte je N. A., o ktorej je tento článok.

 

"Pamätám si, keď sa to stalo prvýkrát. Jeho rodičia odišli. Chytil ma za ruku, stiahol do rodičovskej spálne, hodil na posteľ a  stiahol mi ružové nohavice naraz aj so spodnou bielizňou ku členkom. Uprene sa na mňa díval a  opakoval, že sa nemám báť, že je to v poriadku. Rukou mi zakryl ústa, kolenom odtlačil nohy od seba a vnikol do mňa. Celé telo som mala paralyzované a nedokázala som kričať, plakať alebo sa hýbať. Mala som sedem rokov, keď ma prvýkrát znásilnil.“

 

 

Ako to dopadlo v ten deň?

"Po tom všetkom sa postavil, načiahol sa po plyšovú hračku a položil ju vedľa mňa so slovami, že to mám za odmenu, že som dobré dievča. Odniesol ma do sprchy a potom ma položil do obývačky bez oblečenia na gauč a prikryl dekou. Zaspala som. Zobudila som sa v obrovskej horúčke na hlas a príchod mamy. On sedel na zemi pred televíziou, v ktorej hrala hudobná stanica MusicBox. Povedal im, že som sa pocikala a musel mi dať vyprať veci. A ja som plakala a nevedela som prestať, nedokázala som povedať ani pomenovať, čo sa stalo."

 

Čo sa dialo potom?

"V pondelok som nastúpila do školy s tým, že sa do deje každému a je to úplne normálne. Vždy, keď sa schyľovalo ku koncu týždňa, stále viac ma ovládal strach. Každý víkend som sa hádzala o zem, plakala a prosila, že tam nechcem a nemôžem ísť, ale nedokázala som odpovedať prečo, tak ma tam rodičia aj tak odviezli, aby mali voľný víkend.“

 

Chodila si tam ďalej, čo nasledovalo?

"Potom ma znásilnil znovu a znovu a znovu. Opakovalo sa to niekoľko rokov. Nosila som si od neho hračky za odmenu. Spomínam si, ako občas zobral sestru, keď som sa veľmi bránila. Poslal ma za dvere, zamkol a prikázal mi, nech sa dívam.  Ak sa nebudem dívať, potrestá ma. Tak som tam stála a cez sklenenú časť dverí sledovala, čo s ňou robí.“

 

 

Kedy si sa rozhodla hovoriť?

"Mala som deväť rokov, keď som pred všetkými vstala z gauča u nich v obývačke a po príchode rodičov popísala, čo sa deje, keď všetci odídu.  Jeho matka sa ho spýtala, či je to pravda, on to poprel. Dostala som facku za klamstvá. Nikto nič ďalšej neriešil. Vo mne narastal pocit hnevu a bezmocnosti.“

 

Aký to na teba malo vplyv?

"V škole sa zo mňa stávalo čoraz neposednejšie dieťa a moje vzťahy s okolím počnúc školou boli naozaj hrozné. Triedna učiteľka v treťom ročníku to nezvládala, odporučila našim pobyt v diagnostickom centre v Nitre a naši ma tam odviedli, bola som tam mesiac. Vrátili ma s papierom, ktorý mal všetkých pedagogických pracovníkov vyrozumieť, že som v poriadku a ich doterajší prístup ku mne nebol správny.“

 

 

"Všetko sa vrátilo do starých koľají. Hnev sa vo mne stále hromadil, až som v piatom ročníku dostala záchvat a napadla spolužiakov a učiteľku, ktorá ma musela spacifikovať tak, že si na mňa kľakla. Nikto nerozumel môjmu hnevu a pocitu, že som s tým všetkým sama. Triedna učiteľka si zobrala na dva mesiace voľno a všetkým, aj mojim rodičom, tvrdila, že sa zo mňa zrútila. Víkendy som stále trávila u bratranca a viem, že boli takmer všetky rovnaké. Jeho rodičia stále niekam odchádzali v čase, kedy mal čas tráviť so mnou.  S odstupom času si myslím, že to minimálne tušili."

 

Kedy si si uvedomila, čo sa naozaj stalo?

"Tak skutočne som si uvedomila, čo sa deje, keď som mala 12 rokov, teda 5 rokov po prvom znásilnení a približne  pol roka po tom poslednom."

 

 

Nechala si to tak, alebo si niečo podnikla?

"Hanbila som sa a cítila som sa osamelá a bezmocná, nevedela som, čo s tým robiť. Po deviatom ročníku som nastúpila na strednú školu sto kilometrov od domova. Nebola som psychicky v poriadku. Bola som utiahnutá a vydesená z každého, kto okolo mňa prešiel. Všimla si to školská psychologička, ktorá videla, že nie som v poriadku, ale nevyhľadala som ju sama. Až na hodine telesnej výchovy som odpadla a následne sedela u nej v kabinete. Pýtala sa, čo sa stalo. Popísala som takmer všetko. Kontaktovala sociálnu kuratelu, ktorá prípad postúpila po mesiaci na kriminálku v rodnom meste, odkiaľ to však nepostúpili do mesta, kde som navštevovala školu, takže to pre mňa znamenalo jeden obrovský maratón dochádzania.“

 

Aké boli tvoje pocity vtedy a aké sú teraz?

"Vinila som sa, že som sa nedokázala brániť. Vinila som všetkých, že ma nedokázali brániť. A dnes? Aj dnes sa budím s nočnými morami a neviem to spracovať presne tak, ako by som to potrebovala spracovať. Viním ľudí, ktorí mohli niečo zmeniť. Spoločenská zodpovednosť je naozaj na dne a je mi to ľúto, ale som na seba hrdá, že som sa dokázala zachrániť nejakým spôsobom, na ktorý si už nespomeniem a žijem ďalej.“

 

 

O týždeň prinesieme článok o tom, ako prebiehalo vyšetrovanie v tomto prípade a ako existovať, aj keď nemáme podporu rodiny a okolia po takom závažnom a zlom zážitku.

 

 

 



reklama


reklama


Kríza, ktorú priniesol koronavírus, nás silno zasiahla. Vopred ďakujeme každému, kto zašle hoci len niekoľko centov na náš účet SK30 7500 0000 0040 2698 9329 Pomôžete tak ľudom, ktorí už roky pracujú pre vás, našich čitateľov, a to aj napriek nižšiemu platu či predĺženému pracovnému času.


Zdroj: N.A./ Netky Kristýna Peštová

Foto:  N.A.



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
NAJČÍTANEJŠIE
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok